A tak som sama. Netuším, či je tento stav trvalý, ale jedno je isté. Je aktuálny. Aj keď akosi stále neviem uveriť tomu, ako som ho dosiahla. Ale neanalyzujem to. Nepomohlo by mi to, a aj tak by som na nič podstatné neprišla.
Je to už pekných pár sobôt, čo sa môj život otočil hore nohami. A myslím, že ešte chvíľu potrvá, kým prídem na to, ako ho opäť postaviť na nohy. A všetkému je na vine... vlastne ani neviem, kto za to môže. Z časti si za svoju situáciu určite môžem sama, lebo svoje rozhodnutia som robila dobrovoľne a nikto pri mne nestál s nožom priloženým na krk. To nie. Fyzické násilie je v mojom prípade niečo, čo vidím len v televízii. Ale niečo o tom viem. Z rozprávania. No psychický teror, to je už iná káva. Tak či tak, je to život plný strachu. Žiť po boku muža, ktorý vám nenápadne vnucuje svoje názory, uráža vás, podceňuje, klame, drží ako otroka a istým spôsobom rozhoduje za vás, nie je prechádzka ružovou záhradou. Pre neho je to istá forma lásky a samozrejme sa snaží presvedčiť o tom aj vás. No pre ženu, je to čistá smrť. Nemyslím teraz smrť, ako ju poznáme. Je to skôr stav absolútneho vyprahnutia duše a mysli. Žila som takto pár rokov a aj ja som patrila medzi tie ženy, ktoré si mysleli, že je „to“ úplne normálne. Neuvedomovala som si, že priateľove správanie nie je až tak v súlade s kostolným poriadkom. Viem, že som chcela veľakrát niečo urobiť, vzoprieť sa, niečo povedať. Lenže vždy to zostalo len pri chcení. Ako sa hovorí, že kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. Ja patrím medzi nejakú zvláštnu skupinu ľudí, ktorá toto tvrdenie vyvracia. Pretože, ja som CHCELA, lenže namiesto spôsobu, som hľadala vždy len dôvody. Chcela som ho opustiť toľkokrát, že to ani nespočítam a dôvody prečo to neurobiť, ktoré moja vygumovaná myseľ vyprodukovala, boli viac než komické. Aspoň dnes sa mi tak javia.
Začalo to niekedy pred piatimi rokmi, keď som Milana poznala už dlho, no až v tomto období som začala aktívnejšie vnímať jeho osobu v mojom okolí. Neskutočne ma znervózňoval, jeho prítomnosť ma vytáčala do nepríčetnosti a keď na mňa žmurkol tými jeho hlbokými očami, ziapala som od nervov po všetkých naokolo. Asi som to robila preto, lebo som si nechcela pripustiť, že síce ho neznášam, jeho náklonnosť mi imponuje. Užíval si, ako ma vytáča, ako ma znervózni, keď si opäť raz zo mňa urobí srandu pred ostatnými. A že to robil dosť často. Snažila som sa mu vyhýbať, ale v takom malom meste to išlo dosť ťažko. Nikdy som neverila frázam typu, že tam, kde býva nenávisť, časom vykvitne tá najväčšia láska. No ako som neskôr zistila, u mňa to tak naozaj bolo. Milan bol taký aktívny a neoblomný, že po čase skutočne dosiahol, že moje city k nemu sa zmenili. Fázu chodenia sme rýchlo preskočili a tak som sa k nemu rovno nasťahovala. Veď prečo nie?
Uvedomujem si, že všetko by bolo jednoduchšie, keby sme spolu nežili v jednej domácnosti. Oveľa ľahšie by sa odchádzalo. Aspoň som si to myslela. Vlastne to bola dlho jedna z mojich výhovoriek. A nebyť jedného osudného dňa, ktorý všetko zmenil a mne otvoril oči, by som túto nemilosrdnú lož používala na vysvetlenie toho, prečo, do frasa, od neho neodídem.
Je zvláštne, že človek veľa vydrží, dokáže dlho znášať niektoré veci, no stačí naozaj málo, aby sa otočil o 360 stupňov a zrazu si uvedomil, že to asi nie je úplne v poriadku.
„Zlato, zajtra potrebujú ísť naši po úradoch, pôjdem s nimi autom, dobre?“
„Však choď, ja ťa nedržím,“ znela odpoveď, ktorej som až tak nerozumela.
„Veď dobre, len aby si vedel, že beriem auto.“
„Omyl, moja, o aute nebola reč,“ zatváril sa Milan ironicky, ako vždy, keď prišlo na túto tému.
„Čo tým chceš povedať?“ Vedela som koľká bije a mala som čo robiť, aby som sa nezačala správať hystericky.
„Iba toľko, že ja ti auto nedám,“ odsekol a víťazne si odpil z piva.
„Nechceš hádam, aby som sa s rodičmi v takomto počasí trepala autobusom a prechádzala celé mesto peši, dobre vieš, ako je to na úradoch. Posielajú ťa z jedného úradu do druhého.“ Snažila som sa argumentovať a zlomiť ho, aby mi dal auto. No neúspešne. Tá hádka, čo nasledovala potom, je dnes už len spomienkou. Chvalabohu. Milan argumentoval tým, že keď moji rodičia chcú, majú si kúpiť auto. Ja som argumentovala tým, že kde by asi moji rodičia, obaja dôchodcovia zobrali na auto z ich mizerného dôchodku. Prišlo aj na môjho brata. Tak to bolo vždy, keď bolo niečo treba urobiť pre mojich rodičov, ako prvé, čo Milan vytiahol na odôvodnenie svojho nezáujmu bolo: „ A prečo nejde Dušan, však nemajú iba teba.“ Tak, a sme doma. Vždy, keď sa jednalo o pomoc mojim rodičom, si Milan spomenul na to, že mám aj brata. Inak ho nezaujímal. Asi preto, že podľa neho bol zvláštny. Neviem prečo, no pre neho boli zvláštny všetci tí, ktorí nezdieľali jeho názory. A tých ľudí, bolo naozaj veľmi veľa. Celá moja rodina. A inak, to auto mi na druhý deň skutočne nedal. Skoro ráno na ňom odišiel.
Ťažko povedať, kedy moji rodičia prestali pociťovať radosť a začali smútiť nad tým, aký žijem život. Sami si to tak nejako vydedukovali asi vtedy, keď im Milan povedal v mierne podguráženom stave, čo si o nich myslí. A servítku si pred ústa rozhodne nebral. Od toho dňa som mala každý deň na tanieri vyčítavé pohľady mojej rodiny. Mama bola viac nešťastná, ako ja. Hoci nevedela, ako v skutočnosti s Milanom žijem, mala v mysli tie najhoršie scenáre. A ja som ju skalopevne presviedčala o tom, že to tak nie je. No ona mi aj tak neverila. Asi materinský inštinkt.
„Mami, prosím ťa, keby som bola nešťastná, tak od neho odídem,“ sľúbila som mame raz, keď viedla zase jeden zo svojich monológov o tom, aká som nešťastná. Že sľuby sa majú plniť som vedela. Táto veta mi vírila v hlave toľkokrát a ja som sa toľkokrát tvárila, že to bol len obyčajný sľub. Sľub, aby som mamu ukľudnila. Asi. No s odstupom času viem, že som ho v hlave potláčala len preto, lebo som nevedela, ako ho zrealizovať. Odísť od chlapa, s ktorým žijem 4,5 roka v jednej domácnosti, bolo pre mňa neuveriteľne ťažké. Jednoducho nezrealizovateľné. Miliónkrát som si písala na papier pre a proti nášho vzťahu. A výsledok? Proti jednoznačne prevalcovali tých pár vecí, ktoré nám ešte priali, no strach z toho, čo by bolo keby, nado mnou vždy vyhral.
Keď sa na to tak spätne pozerám, vždy bol najväčší problém vo mne a v mojej rodine. Nakoniec som vlastne všetkému na vine ja. Podľa Milana určite. Ja a moja rodina, ktorá mi pri každom našom stretnutí určite dávala rozumy, ako si Milan myslel. Nech som sa snažila akokoľvek, nech som robila čokoľvek, vždy sme boli najhorší my. No, aj napriek tomu so mnou Milan stále žil, aj napriek tomu sa tváril, že ma miluje. Tou jeho láskou. Takou, ktorej nikto, vrátane mňa nerozumel. Ale tak to asi malo byť. Dlhé noci som preplakala, plná bolesti z toho, ako sa ku mne chová, ako je všetko inak, než by som si naozaj želala. Všetko bolo zle. Nemala som chlapa, ktorý by ma miloval, ochraňoval, bol by mi oporou, počúval ma, rozprával sa so mnou, radil sa... Nie. Ja som mala chlapa, ktorý sa ku mne správal povýšenecky, drzo, vulgárne, rozhodoval o mne bezo mňa, nepodržal ma, keď som to najviac potrebovala... A ja som napriek tomu v tomto vzťahu naďalej zotrvávala a každý môj plán na rozchod som zamietla ešte v zárodku. Lebo, ako som už písala, rozchod sa mi zdal nezrealizovateľný. Trápili ma výčitky svedomia za to, že nedokážem dodržať sľub, ktorý som dala mame. A v neposlednom rade aj výčitky svedomia z toho, ako Milanovi dovolím donekonečna, aby mňa a moju rodinu urážal.
Môj pohár trpezlivosti pretiekol. A ja som vtedy pochopila, že moje dni v jeho dome a vôbec v jeho živote sú spočítané. Alebo jeho dni v mojom živote? To je jedno. Strach sa ma zase raz snažil premôcť, no tento krát som vyhrala ja. Všetko sa skončilo dvoma vetami. Dve vety, vyrieknuté z Milanových úst zabili aj tú malú lásku, ktorú som k nemu ešte cítila. A možno to nebola ani láska, len zvyk. Predsa len sme boli spolu dlho. Dennodenne. Dve vety boli dva posledné klince do rakvy nášho vzťahu.
„Keby som vedel, ako to bude, nikdy ťa do tohto domu nezoberiem!“ Myslím, že to Milan povedal potom, ako som si jedného dňa postavila hlavu a povedala, že na tú stretávku zo školy aj tak pôjdem.
„Keby to bolo ako? Tak, že sa jedného dňa začnem rozhodovať sama za seba a nebudem robiť len to, čo chceš ty?“
„Presne tak. To tvoja poondiata rodina ti natlačila rozumy do hlavy.“
„Moju rodinu sem neťahaj, oni s mojim rozhodnutím nemajú nič spoločné,“ strácala som posledné zábrany a strach z Milana som potláčala až do úplného zakútia mojej mysle.
„Hovno nemajú, to oni sú všetkému na vine.“
„Nie, Milan, oni nie. To ty si všetkému na vine. Tvoja láska ku mne, je akási zvláštna.“
„Zvláštna? Normálna, len ty to nevidíš.“
„Máš pravdu, ja som to nevidela dlhé roky. Všetkým ostatným to bilo do očí, len ja som bola ako vygumovaná pod tvojim vplyvom.“
„Všetkým ostatným? Komu? Tvojej podarenej rodinke, však? Tak predsa sú na vine oni. Keby som vedel akí ste, už dávno sa vám všetkým vyseriem na hlavu.“ To bola druhá veta, druhý klinec, ktorý rakvu nášho vzťahu zatvoril na veky vekov.
Ešte v ten deň som odišla. Nebolo to potichu, bez bolesti, ako som si predstavovala. Môj odchod sprevádzali Milanove výčitky, krik a zároveň prosby o to, aby som zostala, že on to tak nemyslel.
„Nie, myslel si to tak. Všetko, čo si povedal si myslel absolútne vážne a ja sa nenávidím za to, že som ti toľko rokov dovolila urážať moju rodinu. A jedného dňa prídeš na to, že oni si to naozaj nezaslúžili. Ja som si to nezaslúžila. Teraz je to už jedno. Zbohom, Milan.“
Dúfam, že tento stav nie je trvalý. Chcem si založiť rodinu a mať deti. Keby som oči otvorila skôr, mohla som dnes byť hrdou matkou a manželkou. No verím, že ešte nie je neskoro.
