Banalita

Autor: Jana Ďurišová | 1.4.2015 o 21:35 | (upravené 2.4.2015 o 20:09) Karma článku: 1,23 | Prečítané:  149x

Podľa skutočnej udalosti

Nikdy som nemala rada lekárov. Akýchkoľvek. Vstávať skoro ráno, aby som sa dostala vôbec na radu, vysedávať v čakárni s ľuďmi, ktorí lamentujú nad tým, že im to všetkým dlho trvá a  len tak civieť na veľavravné plagáty visiace na stenách, to nie je nič pre mňa. Som zástankyňa toho, že pokiaľ človek nemusí, radšej tam ani nejde, lebo akonáhle raz prídete k lekárovi čo i len s chrípkou, zistia vám aj zápal na slepáku, ktorý vám už dávno vyoperovali. Človek potom potrebuje kopec nervov a ešte väčší kopec eur, aby ho vyliečili, alebo sa o to aspoň pokúsili. No ale, človek mieni, pán Boh mení. Tak nejako to hovorievala moja babka. Tie dni, ktoré u iných žien chodia pravidelne ako švajčiarske hodinky každý mesiac, u mňa chodili ako sa im zachcelo. Raz prišli, inokedy nie. Niekedy zase zablúdili ku mne až po dvoch mesiacoch a inokedy ma poctili svojou návštevou aj dvakrát za mesiac. Aby mi nebolo málo. Nikdy som to nejako extra neriešila. A prečo aj, veď v niektorých situáciách mi neprítomnosť „mesiačikov“ celkom vyhovovala. Moje okolie ma ale stále čoraz častejšie strašilo, že by som s tým mala zájsť k lekárovi. Chvíľu som odolávala tlaku všetkých kamarátok, ale keď som jeden mesiac krvácala ako vodovodný kohútik, ktorý sa nedá zavrieť, nevydržala som to. Tak som tam teda išla. K tomu doktorovi. Kamarátka mi poradila dobrého gynekológa, ktorý aj jej pomohol. Stačilo, keď mi povedala, že je odborník a má ľudský prístup. Viac som počuť nepotrebovala.

Kráčala som chladným decembrovým ránom k lekárovi a v hlave mi vírilo niekoľko otázok. Moja fantázia fungovala a nemala konca kraja. Som žena, a aj keď som svojmu telu niekedy nerozumela, nestarala som sa o to, čo sa deje a prečo sa to deje. Netušila som, aká môže byť príčina toho, že moje „mesiačiky“ nefungovali ako mali. A tak som si to vysvetlila po svojom. Bála som sa, že mám niekde na maternici možno nádor, alebo, že mám nejakú divnú infekciu, ktorá spôsobuje moje problémy, alebo, že rovno umieram. Srdce som cítila búchať až v ušiach a tak som radšej odvrátila myšlienky na vedľa stojaceho fešáka, ktorý sa spolu so mnou viezol výťahom. Celkom sympaťák. Vystúpila som na štvrtom poschodí a zamierila do čakárne. Na moje počudovanie bola prázdna, a tak sa nič z toho, čo som opisovala na začiatku nedialo. Aj keď plagátov tam bolo skutočne dosť, ktovie, možno by som sa niečo naučila. Podala som sestričke kartičku poistenca, a keď ma zavolala dnu, aby som sa pripravila, že doktor mi urobí sono, klepala som sa ako osika. Srdce v krku, v žalúdku ma niečo ťažilo a mozog spomínal na všetky tie scenáre, čo ma napadli predtým, ako som sem prišla. „Bože, čo ak je to naozaj niečo vážne?“ Premýšľala som v duchu, kým som čakala na zavolanie. Z pochmúrnych myšlienok ma vyrušil doktorov milý hlas. „Pani Katka, poďte, nech sa páči.“ Celkom milý chlap, ktorého by som pri stretnutí na ulici na doktora nikdy netipovala, ma prekvapil a trochu upokojil zároveň. Vedela som, že budem v dobrých rukách a že môj problém určite vyrieši. Úsmev z pier mu nezmizol ani počas sonovyšetrenia. Usmiala som sa.  Asi ma nakazil. Všetko mi láskavo a trpezlivo povysvetľoval a uistil ma, že na príčinu toho, čo ma trápi, určite prídeme. Keď som sa obliekala späť do šiat v prezliekarni a doktor horlivo niečo ťukal do počítača, venovala som sa opäť svojim úvahám. „Tak, rakovina to asi nebude, ten nádor by na sone určite videl.“ Doktor sa ale rozhodol neuľahčiť mi to a s vážnym hlasom povedal, aby som prišla, keď sa oblečiem, že mi musí niečo dôležité povedať. Ako taký vnútorný pokoj zrazu kdesi zmizol a poslal za seba náhradu. Strach. Tých pár slov – musím vám niečo dôležité povedať – mi rezonovalo v hlave. Priložila som si ruku na srdce, ktoré bilo ako splašené a snažila sa to trochu predýchať, aby som sa upokojila. Nešlo to. Biela ako krieda som si sadla späť k lekárovi a čakala na ortieľ.  „Katka, mrzí ma to, ale budete musieť ísť na operáciu. Je to jednoduchý zákrok, nemusíte sa ničoho báť. Robí sa pod celkovou narkózou, počas ktorej vám vyčistíme...“ neviem, čo hovoril, ani ako dlho. Posledné, čo som počula bolo slovo operácia a odvtedy som prestala vnímať. Bála som sa ako čert kríža.  Bolo mi jedno, že je to banalita, ktorých za deň robia desiatky. Pri jednej takej banalite môj kamarát zomrel a odvtedy ma nikto nepresvedčí o tom, že sa nemusím báť.  Nezabudnem na to do smrti. Kým ja som pozerala v telke dokument o tom, ako taká banálna operácia prebieha, môj kamarát umieral na operačnom stole pri tej istej banálnej operácii. „Bože, čo ak to bude aj môj prípad?“ Strach mnou dokonale lomcoval a neumožňoval mi vnímať doktorove slová. Ani by som ho nepočula, tak hlasno a silno mi búšilo srdce a v ušiach mi zaľahlo. Asi som bola dosť bledá a keď si to spojíte s nepríčetným pohľadom, dostane celkom jasnú predstavu, ako som túto informáciu prijala.„Ste v poriadku, Katka? Naozaj sa nemusíte ničoho báť, je to rutinná operácia, robil som ich už stovky a vás budem takisto operovať ja.“ Vysvetľoval mi doktor trpezlivo s miernym úsmevom na perách. Keď som sa ako-tak upokojila, napísala som si poctivo všetky jeho inštrukcie, lebo sa poznám a viem, že po odchode z ordinácie aj tak polovicu vecí zabudnem. Strach z operácie a z toho, čo bude, sa u mňa v ten deň zakorenil a ja som nevedela, aké donucovanie prostriedky využiť, aby som ho vyhodila a poslala o dom ďalej. Vyzeralo to tak, že si u mňa na chvíľu zriadi prechodné bydlisko.

„Hystero čo?“ Pýtal sa môj muž do telefónu trochu zmätene, že čo mi to budú robiť.

Lucia, ktorá práve v tom čase končila medicínu mi napísala, čo to hysteroskopia je a nezabudla pripísať, aby ma ani nenapadlo vygúgliť si postup operácie. Neskoro. Google bol rýchlejší ako Luciina desaťprstová hmatová metóda a prenos facebookových správ. Po prvej vete, ktorá opisovala priebeh operácie som prestala čítať...prišlo mi mierne nevoľno. Moja chyba. Švagriná, ktorá pracovala ako zdravotná sestra, do večera oddane počúvala moje obavy z tohto zákroku a dokola ma ubezpečovala o tom, že sa naozaj nemusím ničoho báť.  Len to ide dosť ťažko, nebáť sa, keď si predstavím ako spím a niekto sa „hrabe“ v mojom vnútri. „Je to pod narkózou, čo keď sa už nezobudím?“ Kládla som jej nezmyselné otázky a očakávala zmysluplné odpovede, ktoré ma mali upokojiť. Bála som sa naozaj veľmi a celý deň som strávila prezeraním diskusií na internete, kde som sa chcela dočítať, aké skúsenosti po tejto operácii majú ženy, ktoré ju podstúpili. Pravidelnú štvrtkovú zumbu som si odstála, lebo som nebola schopná zabudnúť ani na hodinku na svoj strach a myšlienkami som bola už v nemocnici na operačnej sále. Na druhý deň, v piatok ráno, som išla na odber krvi a objednať sa na vyšetrenie k internistovi. Taký predoperačný maratón po doktoroch, ktorý sa nedá vynechať. Sestra u internistu ma objednala na pondelok na obed, a hneď potom som sa mala ukázať u gynekológa, aby sme sa dohodli na dátume a posledných detailoch okolo operácie. U internistu som v pondelok meškala. Letela som ozlomkrky po schodoch na druhé poschodie, lebo dočkať sa výťahu vyzeralo  byť nemožné. Po výmene názorov so sestričkou, ktorá si pri objednávaní odo mňa zobrala papier s diagnózou a popisom toho, čo môj doktor vlastne chce, som utekala zase o dve poschodia vyššie ku gynekológovi po ten istý papier, ktorý sestrička niekde mala, ale keďže si nechcela pripustiť vinu, nechala ma, nech sa poprechádzam medzi poschodiami. Konečne ma mohli vyšetriť a ja som sa úprimne rozosmiala, keď mi išli „natočiť“ EKG.  Po mojom behu po schodoch medzi poschodiami, budú tie krivky skákať ako šialené. Upozornila som na to sestričku, aj doktora. Všetky vyšetrenia boli v poriadku a tak som bola o kúsok bližšie k operácii. Dohodli sme sa teda na stredu.

„Streda? Veď to je už o dva dni.“ Kričalo moje vnútro a strach sa zase prihlásil o slovo. Nečakala som, že to bude také rýchle, no nakoniec to nebolo na škodu. Poznám sa a viem, že keby ma naplánuje o týždeň, bol by to najdlhší týždeň v mojom živote a spoločníka by mi verne robil strach.

U každého sa strach prejavuje inak. Mne bola napríklad zima a nespôsoboval to fakt, že bol siedmy december a vonku asi – 15. Po prebdenej a ustráchanej noci, kedy ma môj muž hladkal po vlasoch a upokojoval, som stála nastúpená na príjmovom v nemocnici. Sestrička vypísala potrebné papiere, urobili mi anesteziologické vyšetrenie, aby zistili, čo ma natvrdo uspí a muža poslali preč so slovami, že mu určite zavolám, kedy môže po mňa prísť. Keď som mu dávala pusu na rozlúčku, plakala som od strachu, ako keby som sa s ním lúčila naveky. Naozaj som tak strašne bála, až sa mi podlomili kolená, a tak ma sestrička radšej rovno odviedla do izby. Na rad som mala prísť ako štvrtá. To čakanie bolo najhoršie. Našim, sestre, bratovi, mužovi a kamoške som poslala sms, že o pár minút budem nedostupná, nech na mňa myslia a že ich mám rada. Ako keby som umierala.  Keď prišla sestrička, aby mi napichla kanylu, začalo ma opäť niečo ťažiť v žalúdku a pri meraní tlaku by jej určite roztrhlo tlakomer. Srdce búchalo ako splašené, ruky sa mi triasli ako starenke, žily sa schovali a hlava si nechcela pripustiť, že o pár minút ma začnú operovať. Čím bližšie bola hodina mojej operácie, tým viac ma opantával strach a nedovolil mi triezvo uvažovať. Pýtala som sa nezmyselne sestričky, či mi nemôžu dať niečo na upokojenie, lebo od strachu asi umriem. Dostala som teda injekciu do zadku. Vraj, aby mi to bolo jedno. Neviem, či pomohla. Odvtedy si totiž všetko pamätám len matne. Postupne sa mi to potom celé vynáralo, ako mi sestrička dala dole okuliare z nosa, ako s posteľou, na ktorej ma viezli narazili  do dverí, aká bola na chodbe zima, ako ma vyzliekli a zabalili do bielej plachty. Keď mi sestrička pomohla v operačke vyliezť na kozu (ženy vedia, o čom píšem), triasla som sa od zimy, aj od strachu súčasne. Anesteziológ sa pýtal, prečo nemám napichnutú kanylu, a keďže mu nikto neodpovedal, vykoktala som trasúcim sa hlasom a v polospánku, že sestrička nemohla nájsť žilu. Posledné, čo si pamätám sú slová doktora: „Nebojte sa, Katka!“ a potom len štipľavá bolesť „tam dole“.

 

Keď som sa prebrala, strach bol zrazu úplne preč a mne to pripadalo, ako keby som spala 5 minút. Chvíľu trvalo, kým som pochopila, kde som a čo sa deje a potom som sa len usmiala nad tým, že môj strach bol prehnaný a úplne zbytočný. No ale nebojte sa! Ja to neviem, nebáť sa. To, na čo som najviac čakala, som dostala.

„Katka, operácia dopadla dobre, všetko bude v poriadku. Ešte si tu poležíte, kým vyprchá narkóza a potom po vás môže manžel prísť,“ zneli doktorove slová ako balzam na dušu. Poďakovala som sa a poprosila sestričku o mobil.

„Mám to za sebou a žijem J“ napísala som  tým, o ktorých som vedela, že na to čakajú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?