Krátke lásky...

Autor: Jana Ďurišová | 1.4.2015 o 21:32 | Karma článku: 3,98 | Prečítané:  729x

Bolo to krátke... bolo to dávno. No z časti to bolo aj krásne. Až moc krásne na to, aby to bola pravda. No na to som žiaľ prišla trochu neskoro. Moja vina. 

Marek ma našiel v ten „osudný“ deň na internete. Robila som si nejaké veci do práce a zapnutý internet a v ňom aj zoznamku som nijako zvlášť nevnímala. Až dovtedy, kým mi neprišla správa. Zvláštne. Kedysi mi na tom tak veľmi záležalo a teraz, keď je všetko nenávratne preč si ani nespomínam, čo v nej vlastne bolo. Len viem, že bola nezáväzná, nezaujímavá a otravovala ma. Neviem prečo. No keďže som slušne vychovaná mladá žena, odpísala som. Trochu nútene, zo slušnosti, ale predsa. Už je asi neskoro ľutovať, že som to urobila. Ale, asi to tak malo byť.

Niekde som čítala, že život nám nedáva ľudí, ktorých chceme, ale tých, ktorých potrebujeme. Aby nás zranili, aby nás naučili, čo nás naučiť majú. Alebo tak nejako to bolo. Verím, že práve Marek bol ten, čo ma mal niečo naučiť. Neďakujem Bohu za to, že som ho stretla. Ďakujem sama sebe, že som pochopila, čo som pochopiť mala a že z časti aj vďaka nemu žijem svoj sen. Aký paradox. Niekto vám hnusne ublíži, zrazí vás na samotné dno a vy mu ešte nakoniec aj poďakujete. Život je fakt zvláštny.

Jednoducho mi napísal. Ako som sa neskôr dozvedela, nič nečakal, nič nehľadal, len sa nudil. Že ja nájdem lásku som netušila ani vo sne. Fakt. Keby som bola vedela, čo ma táto „pseudo-láska „bude stáť, radšej by som dobrovoľne podstúpila pozeranie Šláger TV s mojimi rodičmi. No čo už.

S Marekom to začalo úplne nevinne. Škoda, že to tak aj neskončilo. Naopak. Obviňoval on mňa a ja jeho tiež. Ja oprávnene. On možno tiež. Veď už je to jedno. V ten večer sme si vymenili niekoľko správ. Písalo sa nám fajn. O hlúpostiach. Niekoľko hodín. Nabralo to obrovskú rýchlosť, no možno je to aj lepšie. Aspoň sa to rýchlo aj skončilo. Možno menej bolestne. Vždy som do všetkého išla rýchlo. Aj do tohto vzťahu s Marekom. Áno, bol z toho vzťah. V správach cez zoznamku sme si vymenili niekoľko základných informácií jeden o druhom, okrem iného aj telefónne číslo a profily na sociálnej sieti. Keď sme zistili, že pozná môjho brata, nebolo čo riešiť. Neskôr sme sa rozlúčili už cez sms. Na druhý deň sa začala intenzívna komunikácia. Sms-ky, telefonáty... Každé ráno som začínala správou od neho a každý večer som si myšlienkou na neho líhala do postele. Keď prišiel deň „D“ a my sme sa mali stretnúť, necítila som vôbec nervozitu. Prišlo mi to, akoby som len išla von s človekom, ktorého dôverne poznám, no dlho sme sa nevideli. Zvláštny pocit. Málokedy som ho zažila.

Marek stál presne tam, kde sme sa dohodli. Zahliadla som ho hneď, ako som vystupovala z auta.  Hodili sme sa jeden druhému do náručia, objali sa, dali si jeden úplne nezáväzný bozk a vybrali sa spoločným smerom.  Keby nás niekto videl, vôbec by neprišiel na to, že máme prvé rande. Koniec koncov, všetko to bolo akési iné, než obyčajne. Naše prvé spoločné stretnutie prebiehalo veľmi vtipne a milo. Marek ma poprosil, aby som mu pomohla vybrať darček pre jeho mamu, ktorá mala narodeniny. Na prvé rande celkom dobré. Vybrať dar pre osobu, ktorú nepoznáte ani trochu a nikdy ste ju nevideli. Ale vybrali sme. Z kníhkupectva sme odchádzali so slušným nákupom. Moja knižnica sa obohatila o tri Evitovky a Marekovej mame putovala kniha z toho istého vydavateľstva. S mojimi poviedkami.  Keď som Marekovi ukázala Poviedky o strachu a v nich  moje meno, neváhal ani chvíľu a knihu vzal k pultu. Vonku sa pomaly stmievalo a my sme akosi obaja pocítili hlad. Keď mi Marek navrhol spoločnú večeru, ktorú sám uvarí, myslela som, že si robí žarty. No nemala som odvahu to odmietnuť. Vidieť chlapa variť pre mňa je úžasný pohľad. Stála som opretá v kuchynských dverách a pozerala, ako sa obracia okolo sporáku. Že sa mu tá večera tak trochu nepodarila je absolútne nepodstatné. Každú chvíľu som pozerala na hodiny a myslela na to, že by som mala ísť domov, no vo vnútri som vedela, že dnes večer už nikam nepôjdem. Akurát tak do vedľajšej miestnosti. Do postele. A tak aj bolo. Hoci pôvodne bolo po večeri v pláne kino, rýchlo sme ho zavrhli a skončili pri telke. Okolo jednej nad ránom, keď sme ešte stále nespali mi povedal, aký je rád, že som ostala. A ja som priznala, že ani na minútu som neuvažovala nad odchodom. Potom to prišlo. Bolo to fajn a niečo to vo mne vzbudilo. Stačilo, aby povedal jednu vetu a bola som jeho. Bez nátlaku. Chcela som byť s ním. Stále, navždy. Ráno bolo presne ako po známosti na jednu noc. Zmyla som si vlasy a odišla domov. Najbližšie stretko malo byť večer. Tento krát stavil na istotu a pozval ma na večeru do reštaurácie. Do jednej z tých najdrahších. Nemyslím si, že chcel ukázať, že si to môže dovoliť, jednoducho si len potrpel na dobré jedlo.  Ďalší spoločný večer, ďalšia spoločná noc. Akoby sme boli spolu neviem ako dlho. V nedeľu poobede, keď ma odprevádzal k dverám a sľúbili sme si, že budúci týždeň budeme opäť spolu, ma veľmi prekvapil.  Dával mi kľúče od bytu. Chcel, aby som ich mala, aby som v byte kedykoľvek prespala, keby som potrebovala, aby som tam bola s ním. Asi mi dôveroval. Alebo ma len chcel mať po ruke. Prijala som ich, lebo to pre mňa veľmi veľa znamenalo. Kamarát usúdil, že by urobil to isté, lebo vraj moje oči vravia, že som rozumná mladá žena. Viac som to neriešila. Keďže Marek robil mimo Slovenska, naozaj som byt niekedy využila. Bývala som pár kilometrov ďalej a keď sa mi stalo, že som nestihla autobus, veľmi mi pomohlo, že nemusím stresovať a mám kde spať. Od toho dňa sme takto začali fungovať.

Náš vzťah bol viac menej víkendový, keďže cez týždeň bol mimo, museli nám stačiť len telefonáty a nekonečné množstvo smsiek.  Vždy vo štvrtok večer som prišla do bytu s plnou taškou jedla, upratala a tešila sa na noc, kedy Marek príde. Také to bolo všetko pekné a nenútené, že som nemala najmenšie pochybnosti o tom, že to, čo robím je správne. Veď ono to spočiatku všetko aj skvele fungovalo. Na ďalší víkend ma zoznámil s mamou a ja som sa cítila, akoby sme boli spolu roky. Mala som 26 rokov a niečo za sebou. Niečo dosť zlé. Myslela som, že Marek, skoro tridsiatnik, bude na tom s ambíciami rovnako. Alebo že bude aspoň vedieť, čo od života chce a zodpovednosť mu nebude cudzia.  Že som sa mýlila, mi dokázal hneď o mesiac na svoje narodeniny.  

Ako každú sobotu si šiel zahrať s kamarátmi futbal. Neskôr mi volal, že večer pôjdeme niekam von osláviť jeho narodeniny. Keď sa vrátil z futbalu, čakala ho na stole večera a kedže prišiel aj s kamarátom, nemala som problém hodiť rezeň pod nos aj jemu. Čakala som iba na nich. Vyobliekaná, pripravená a trochu nervózna. Marek mal už nejaké to pol deci v sebe a čakal ma večer s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznala. Od toho večera bolo všetko nejaké zvláštne. Vlastne dnes viem, že to bol začiatok konca. Že Mareka stále nebolo a ja som sedela ako socha s jeho kamarátmi by mi až tak nevadilo. Keď sa po hodine zjavil spitý a v snahe sadnúť si netrafil stoličku, bola som mierne vytočená. Zaklincovala to jedna veta. Sedeli sme pri stole a kecali. Jedným uchom som vnímala partiu a jedným uchom Mareka, ktorý sa rozprával s kamarátkou. Opitá hlava – hotové nešťastie.

„Cica, keby mi teraz povieš, že ma chceš, tak ma máš.“

Po tejto vete, ktorú povedal, som nevedela, či sa mám smiať, či plakať, či mu mám dať do zubov alebo bez slova so sklopenou hlavou odísť. Neurobila som nič z toho. Práve naopak. Pobalila som všetky darčeky, ktoré dostal, rozlúčila sa a zavolala kamarátovi taxikárovi, nech nás vyzdvihne. Ako blbá som ho držala, aby dokázal kráčať ako-tak rovno a on vykyvoval všetkým babám naokolo. Celú cestu v taxíku vykrikoval šoférovi, aby nás zaviezol na diskotéku a ja som bola viac nešťastná, ako nahnevaná. Akonáhle sa Marek doma dotkol postele, zaspal. Ja som nezažmúrila oko celú noc.  Premýšľala som nad všetkým, čo sa stalo a zmietala som sa v pochybnostiach, či ostať u neho, alebo odísť a čakať, ako sa zachová. Zostala som. A on nič neriešil. Lebo si nič nepamätal. A ja som využila prvú príležitosť mu to vytmaviť a dožadovala som sa vysvetlenia, alebo aspoň blbého „prepáč“. Dočkala som sa. Aj keď viem, že to nebolo úprimné. No uznajte, otvorene mi povedal, že taký vždy bol a bude, že keď si vypije, je strašne spoločenský a potrebuje sa zoznamovať a že len preto, že stretol mňa sa meniť nebude. Uchlácholil ma rečami o tom, že predsa miluje mňa, inak by so mnou nebol. Logiku to dávalo a ja som mu to zožrala aj s navijakom. Či to myslel vážne, dodnes neviem a už ma to ani nezaujíma. Podstatné bolo, že už nikdy viac som mu neverila. Nedokázala som to. Každý druhý víkend išiel s kamarátmi von a ja som sa u neho doma zmietala v pochybnostiach, či zase nie je s nejakými babami a boh vie, čo s nimi všetko robí. Taký chrobák v hlave je hnusná vec. Bola som žiarlivá a nepríjemná. Domov sa vracal po polnoci v dobrej nálade a bez pozdravu zamieril vždy rovno do postele. Mojím verným kamarátom sa stal gauč. Niekedy sme to prešli v pohode. Tieto jeho jazdy s chalanmi. Inokedy to bolo horšie. Vždy to záviselo od množstva alkoholu v jeho krvi. Milovala som ho a boli aj pekné chvíle, preto som sa snažila veriť mu a neriešiť zbytočnosti. Rozhodla som sa, že keď pôjde von on, pôjdem aj ja. Úprimne sa z toho tešil. Ja až tak moc nie. Problém bol jednoduchý. Ja som bola doma už o desiatej večer, lebo všetci moji kamoši sa na mňa vykašlali, alebo mali iný program. Takže táto stratégia mi moc nevyšla.

Silvester sme prežili spolu, bola skvelá nálada a ja som verila, že v novom roku bude všetko iné. Lepšie. Že všetko zmeníme. Hlupaňa. Problémy vyvrcholili, keď sa opäť v jeden večer vybral na párty s chalanmi. Bola som zvláštne pokojná, asi aj preto, že keď mi ešte o polnoci volal, bol triezvy. S pocitom, že sa nemusím ničoho báť som krátko po polnoci zaspala s cieľom vyspať sa do práce. Že sa mi Marek postará do rána o uplakané oči, mi ani len nenapadlo. Prebudila som sa o štvrtej nad ránom a zľakla sa prázdneho miesta vedľa seba. Takto dlho Marek nikdy nebýval vonku a ja som oprávnene nadobudla pocit strachu. V telefóne som vytočila jeho číslo a dúfala, že sa mi ozve. Nestalo sa. Telefón síce zdvihol, ale nepočula som nič len praskot a potom už bolo číslo nedostupné. Cítila som, že je zle. Bez hanby som zavolala jeho kamarátovi, na ktorého som mala číslo a na moju jednoduchú otázku, či je Marek ešte s ním, som dostala nečakanú odpoveď. Vraj ho zaviezli domov pred pol hodinou. Bavili sa na mne celkom dobre, keď som im povedala, že doma nie je. Zložila som, obliekla sa a išla ho pozrieť von. Vonku bolo niečo pod nulou a ja som sa klepala od zimy, aj od strachu zároveň. Výťahom som sa zviezla na prízemie a prešla až von pred panelák. Nikde nebol. Naspäť na štvrté som sa rozhodla ísť po schodoch. Na medziposchodí som našla Marekove veci, o pár schodov vyššie aj jeho. Spal. Spitý ako doga. Vôbec na mňa nereagoval a ja som sa ho zúfalo snažila dostať do výťahu. Nepodarilo sa mi to. Nenapadlo mi nič lepšie, než zavolať chalanom, aby mi prišli pomôcť dostať ho do bytu. Keď som im povedala, kde som ho našla, so smiechom mi povedali, že prídu, keď dopijú a rozlúčia sa. Stála som na chodbe, pozerala na Mareka ako leží na schodoch a po lícach mi stekali slzy. Cítila som hroznú krivdu. Chalani prišli v dobrej nálade, pofotili si ho ako spí a odniesli ho do bytu. Bundu, mobil, peňaženku a kľúče som odložila a nechala ho tak, ako bol. V rifliach, hrubom svetri a v topánkach. Bola som striedavo vytočená do nepríčetnosti a zúfalá zároveň. Zvyšok noci som strávila pred telkou, s očami dokorán. Zmietala som sa v myšlienkach na odchod, premýšľala som nad tým, či je mi takéto niečo treba a čo ďalej robiť. Obdivujem ženy, ktoré toto trpia. Z akéhokoľvek dôvodu. Ja som to nezvládla. Ráno som štandardne odišla do práce a celý deň som bola mimo. Marekova mama ho chodila kontrolovať a striedavo mu nadávala aj za mňa. Celý deň som chodila ako bez duše a premýšľala, čo urobiť. Či sa tam večer vrátiť, či ísť domov. Asi som naivne čakala, že sa mi ozve a aspoň ospravedlní. Nestalo sa. Zase. Večer, keď som sa vrátila do bytu, našla som Mareka ležať v obývačke pred telkou. Tváril sa, že spí a ja som nemala chuť vtierať sa mu. Stála som si za tým, že on je ten, čo má niečo urobiť. Neurobil. Ani len nevstal.

V nedeľu ráno som nevydržala sedieť a čakať, kým sa niečo stane a tak som si pozbierala veci a odišla. Ku kamoške. Lebo som potrebovala podporu a niekomu sa vyrozprávať. Marekovej mame, s ktorou som mala veľmi dobrý vzťah som napísala sms, že odchádzam. Nič viac, nič menej. Viac slov nebolo treba. Je smutné, že jej samej záležalo na mne viac, ako Marekovi. Celý deň som ako hlupaňa čakala, kedy sa mi ozve a či vôbec. Napísala mi poobede jeho mama. Že sa na mňa pýtal, či nevie, kde som. Vedela. Povedala mu, že som odišla a nevie, či sa niekedy vrátim. V podstate mu povedala pravdu. Nevedela som to ani ja. Sám Marek sa mi ozval asi okolo štvrtej. To bolo rečí. Ako ho to mrzí. Ako to potreboval, aby si uvedomil, že chce mňa. Ako sa mi strašne ospravedlňuje a už nikdy sa to nestane. A podobné kecy. Sms-ky od neho mi čítal kamarát, lebo ja som revala, akoby mi vymrelo pol rodiny. Bolo mi to celé strašne ľúto a sama som nevedela, čo bude ďalej. Všetko to už išlo dole vodou. Vzťah sme akoby držali nasilu, aspoň ja som to tak cítila. Keď som sa vrátila do bytu, už tam nebol. Sedel v aute na ceste za hranice. Bola predsa nedeľa, deň, keď sa vracal do práce niekoľko tisíc kilometrov ďaleko. Poviem Vám, zažiť niečo takéto a pokračovať ďalej bez vysvetlenia, či ospravedlnenia, bolo veľmi ťažké. Nič už nebolo ako predtým. Marek sa mi síce stále ospravedlňoval cez správy, no ja som stále nepociťovala kľud. Neverila som, že to myslí úprimne. Po troch dňoch ho to prestalo baviť a všetko otočil proti mne. Že sa cíti ako nejaký vrah, odsúdený na doživotie, ktorý sa musí stále ospravedlňovať. Že tak sa proste stalo a mrzí ho to, ale že predsa sa teraz kvôli tomu nezabije. A tak sme to ukončili. A uzavreli. Túto tému.

Domov prišiel po dvoch týždňoch a ja som sa nedokázala ani vtedy tváriť, že je všetko v poriadku. Možno som čakala, že prejaví ľútosť. Namiesto toho ukázal svoj egoizmus.

„Nechápem, ako sa dokážeš tváriť, že sa nič nestalo.“ Otvorila som stále neuzavretú tému.

„Čo také sa stalo?“

„No predsa ten minulý víkend.“

„Bože, už som sa Ti hádam dosť ospravedlnil a uzavreli sme to. Myslím, že sme si o tom popísali už dosť.“ Ešte aj hlas zvýšil.

„Veď práve. Popísali. Možno by to osobne bolo lepšie, ako cez sms-ky.“

„Tak prepáč, no. Stačí?“ Arogantnejšie sa to už ani nedalo. O úprimnosti jeho ospravedlnenia som si netrúfla ani namýšľať.

Marek to celé vyriešil svojsky. Večer po futbale išiel s chalanmi von. Vraj sa musí odreagovať, zresetovať si hlavu  a to v jeho zmýšľaní znamenalo, že sa ide spiť do nemoty. Napísala som mu, že ja ho teda čakám doma a nech sa neopije. Neskôr som mu zavolala a potrebovala som od neho konečne počuť, čo sa deje. Trvalo mi to niekoľko minút a stálo ma to výsmech jeho kamarátov, ale dostala som, čo som chcela. Vysvetlenie. Prvýkrát po mne nakričal, ako ho strašne obmedzujem, že on si chce cez víkend oddýchnuť a nie sa stále mne venovať, že chce ísť s chalanmi von a podobne. Priznám sa, že hoc som to nečakala, bola som rada, že konečne povedal svoj názor a povedal mi, čo sa mu nepáči. Škoda len, že som nedostala príležitosť zmeniť to. Bol to náš koniec. Nevyslovený, nevysvetlený a neoficiálny.

Vlastne sme ešte asi dva týždne fungovali tak nejako na silu. Už mi nepísal každé ráno po ceste do práce sms-ky, nemal potrebu ma počuť a asi ani vidieť. Najbližší víkend sa vybral na druhú stranu republiky a ani sa neopýtal, či nejdem s ním. Vraj si potrebuje niečo vybaviť. Tak som ho nechala. Čo tam robil neviem dodnes. Strávil tam víkend a ja som ho nezaujímala. Pokiaľ som mu ja nenapísala sms, necítil potrebu sa mi ozvať. Márne som dúfala, že keď sa v nedeľu vráti, príde ma do práce aspoň pozdraviť predtým, ako zase na týždeň zmizne za hranice. Písal, že sa pokúsi. Hneď, ako som si to prečítala som vedela, že ho nemusím čakať. Neprišiel.

Posledný týždeň bol plný smsiek o tom, ako on nevie, čo chce. Že aj chce byť so mnou, ale aj nie. Že on nie je pripravený na taký vzťah. Že ho to mrzí. Že si to potrebuje premyslieť. Vedela som, že je koniec, no stále som dúfala, že možno naozaj potrebuje len čas a budeme spolu. Naivná som bola. Bolo to len umelé udržiavanie niečoho, čo už dávno nemalo zmysel.

Tak isto, ako náš vzťah začal, tak rýchlo aj skončil. Cez písmenká v správach. Hoci mne tvrdil, že sa stále „hľadá“ a premýšľa, kamarátom hovoril, že už je triezvy a môže sa ísť opiť. Táto veta ma zranila asi najviac. Potrebovala som, aby mi konečne povedal, že je koniec, aby som to uzavrela. Donútila som ho k tomu. Cez sms-ku. Ukončil to so slovami, že ho to mrzí, lebo mi nechcel ublížiť, no aj tak to spravil. Bolo mi to jedno. Vnímala som ho ako arogantného egoistu, ktorý mňa držal v neistote a s kamarátmi si plánuje najbližšiu ožranpárty.

Nikdy som neverila, že láska môže tak veľmi bolieť. Že budem cítiť tak veľké prázdno a že ešte niekedy budem niekoho tak milovať, ako jeho. Bolelo to veľmi. A dlho. A ja som si časom uvedomila, ako veľa ma naučil. Že netreba dať na plané reči bez skutkov, že ak niekto miluje, neubližuje, že ak aj ublíži, tak to oľutuje a tiež, že som sa tak veľmi bála, že ho stratím, až som ho stratila...

Bola to lekcia.

Tvrdá.

No dnes som konečne šťastná. Bez strachu, sĺz a bez alkoholu.

Konečne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?