PREČO?

Autor: Jana Ďurišová | 4.9.2013 o 21:36 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  353x

Príbeh podľa skutočnej udalosti. Vďaka kamarátke za to, že som mohla napísať jej príbeh. Veď ona sa už nájde... Použila som svoje meno, no to druhé je vymyslené. Z pochopiteľných príčin.

Už sa Vám niekedy stalo, že ste dostali „kopačky“ s vysvetlením, že láska je divná? Smejete sa? Ja som sa smiala tiež. Ale nie hneď. Lebo výhovoriek a dôvodov som čakala niekoľko, ale toto vysvetlenie ma posadilo na stoličku. Od smiechu. Ono „to“ bolo vlastne celé zle. Už od začiatku. Pretože láska je slepá, a ja som bola sprostá.

S Dušanom som sa zoznámila cez internet. Veď nová móda dnes. Jedného večera mi napísal a ja som mu odpísala. Však prečo nie? Ono to už tak na tom internete funguje, že keď nemáte nič iné na práci, dokážete s človekom na druhej strane „prekecať“ aj celú noc. Dušan sa síce rozlúčil okolo polnoci, no do tej doby sme toho stihli prebrať naozaj veľa. S odstupom času premýšľam, kedy a prečo to nabralo taký rýchly spád. Vlastne, viem to, len si to nechcem priznať.

Dušan bol milý, neodbytný, pozorný, pravidelne sa ozývajúci, no stále len internetový chalan. Keď sme si vymenili na seba čísla a dohodli sa, že sa niekedy stretneme aj osobne, všetko nabralo akýsi iný smer. Zrazu písanie na internete vystriedali denne sms-ky. Niekoľko desiatok sms-iek. A to nie je lacná záležitosť. Stále sme hľadali najbližší voľný termín, ktorý by obom vyhovoval a mohli by sme sa konečne stretnúť. Sms-ky a postupne aj telefonáty naberali na obrátkach a mne sa to páčilo. Lebo som bola hlúpa. A hlúpa som bola preto, lebo som bola už dlho sama. Lebo som sa nechala namotať. Lebo sa mi páčil virtuálny chalan. Lebo sme sa vlastne cez písmenká do seba tak nejako zbláznili a dohodli sa, že pokiaľ sa nestretneme, nebudeme ani jeden riešiť „niekoho iného.“ Hlúposť. Ale totálna. Či to niekomu dáva zmysel, alebo nie, som vôbec neriešila, pretože som bola hluchá a slepá a vlastne mi to bolo aj jedno. Zhruba po týždni intenzívneho, hoci len telekomunikačného, kontaktu som trochu vytriezvela. Prišlo to vtedy, keď mi Dušan napísal, že sa do mňa zamiloval. Akože fajn, chápem. Ale zamilovať sa do niekoho, koho vidím len na fotke a počujem v telefóne je divné. A nereálne. Jasné, nebudem klamať. Tiež som niečo cítila, no s istotou som vedela, že to nie je láska. A tak som to povedala aj Dušanovi. Že ľúbiť niekoho po týždni je hlúposť, že o láske sa v žiadnom prípade hovoriť nedá. Neprotestoval, ale stál si za tým. Že som krásna, milá a v pohode baba, že ma veľmi rád spozná osobne, že sa nevie dočkať, kedy sa konečne stretneme a podobne. Dobre, možno neklamal. Toto dnes nedokážem objektívne posúdiť, keďže som sa s ním od „rozchodu“ nerozprávala.

Deň „D“, kedy sme si dohodli stretnutie sa blížil nezadržateľnou rýchlosťou, no pre oboch to bol nekonečne dlhý čas. Sama som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne zoznámime osobne a spoznám človeka, ktorý má tak sexi hlas. V telefóne.  Dušan ma čakal presne tam, kde sme sa dohodli. Od prvej chvíle, ako som ho uvidela som vedela, že s týmto chlapom chcem zostarnúť. Veď hovorím, hlúpa som bola. Počas trojhodinovej prechádzky sme toho veľa nenahovorili, skôr sme vo vnútri kričali plný emócií, pozerali sa na vodu a vychutnávali si prítomnosť toho druhého. Dušana na naše stretnutie doviezol kamarát, keďže nemal doma auto, a nonstop mu zvonil telefón, pretože ho mal prísť vyzdvihnúť otec. Keď skončíme. A sami sme netušili, kedy to bude.  To bolo samé:

„Ešte nejakú hodinku.“

„Ešte pol hodinku.“

„Ešte neviem, ešte sa mi nechce.“

„Choďte kľudne spať, ona ma dovezie.“ A doviezla som ho. Sprostá. Lebo som s ním chcela byť čo najdlhšie, lebo sa mi zdalo hlúpe, ako mu stále vyvolávajú, lebo mi s ním bolo celkom fajn, aj keď ticho, lebo mi imponovalo, ako sa mu stále odo mňa nechce ísť preč, lebo...

Prvá pusa padla v aute, keď som ho na ulici, kde býva doviezla rovno pred dom. Taká obyčajská, žiadne jazykové kreácie ani nič podobné. Veď pianko. J Emócie, ktoré mnou lomcovali po ceste domov ani neviem opísať. Ale jedno viem určite. Bola som vtedy šťastná a domov som prišla s pocitom, že z tohto by niečo mohlo byť. Konečne. Nebolo. Ale o tom neskôr.  Prvé kroky potom, ako som zaparkovala a s blaženým úsmevom vošla do domu, viedli, ako inak, k počítaču. Na „druhej strane“ internetu ma už Dušan čakal. A bol samé prekvapenie. Vraj sa ho rodičia pýtali, prečo ma nezavolal dnu. Trošku hlúpe predstaviť ma na prvom rande, nie? Vraj, že čo je na tom. No všetko. Vraj som veľmi fajn a ľúbi ma. A ja som mu povedala to isté. Lebo som to vtedy tak naozaj cítila. Do noci sme si vypisovali, čo sa nám na tom druhom páči a rozoberali sme milióny hlúpostí. Krásna to bola nedeľa.

Pondelok som začala sms-kou od Dušana, v ktorej stálo, že ma ľúbi. A ešte nejaké keci o krásnom ráne a o tom, ako som sa vyspala. Bol to fajn pocit, taký hrejivý. A čuduj sa svete, hneď sa mi lepšie vstávalo.  Táto sms však v ten deň nebola ani zďaleka posledná.

Druhé a vlastne posledné stretnutie sa nám podarilo zorganizovať hneď v utorok. Bolo to veľmi fajn. Nejaká tá pusa, objatie, držanie za ruky... také tie začiatky, ako sú v každom vzťahu. Všetko bolo krásne, len veľmi krátke. Strávili sme spolu viac ako tri hodiny a ja som mala pocit, že len, čo som nastúpila do auta a zabuchla za sebou dvere, už vystupujem a lúčim sa s ním. Ale tak to býva. Ani neviem, aké boli posledné slová, ktoré sme si my dvaja povedali osobne. Ostatné už boli len telefonicky alebo cez internet. Potom nastalo obdobie, ktoré neviem pomenovať. Vlastne sme spolu chodili, tvorili sme pár. Veď čo, obaja sme sa tomu druhému zdali fajn, tak sme sa tak nejako spoločne na tom dohodli.  Akurát, že sme sa odvtedy už nevideli. Hotová telenovela. Aspoň sa tak dalo nazvať to, čo nastalo potom. To boli samé výhovorky (pre mňa), podľa Dušana rozumné argumenty a dôvody, pre ktoré sa nestretneme. Raz sa im rodili kuriatka a on musel byť doma, potom musel riešiť nejaké ukradnuté drevo, potom mu šéf zmenil plány a on ostal spať na firme, ktorá bola úplne inde, než by nám to vyhovovalo. Zo začiatku som to brala, dobre, aj ja mám prácu, pri ktorej je niekedy problém nájsť si kúsok voľného času, ale stále som sa držala zásady, že kto chce, hľadá spôsoby. Dušan bol iný typ. On už vlastne ani nechcel. Asi. Alebo neviem. Najprv začal niečo o tom, že sa mu nepáči, ako mu neverím. Že veď on mi neklame a jediné čo chce je, aby som mu trochu verila. A v čom som mu podľa neho neverila dodnes neviem. Nevadí. Potom to prestalo baviť mňa. Pár dní ma úplne ignoroval, ani sms nenapísal. Tak som napísala ja: Toto už nemá zmysel. Keď  budeš mať v živote čas na priateľku, vieš, kde ma nájdeš.

Ozval sa po troch dňoch. Ako keby nič. Úplne v pohode, ako keby ma dovtedy vôbec neignoroval.  Bol divný. Aj Dušan, aj ten telefonát a vlastne aj celý ten náš (ne)vzťah.

„Dušan, čo si ticho?“

„Však keď sa nič nepýtaš.“

„Ja sa mám pýtať?“ Však môžeš niečo aj Ty povedať.“

„Ehm...“

„Ehm...“

„Kedy sa uvidíme?“ Nedalo mi neopýtať sa, aj keď mi to už vlastne bolo jedno.

„Však niekedy sa hádam podarí.“ Chápete? Tak ja ako taká krava čakám na nejaké rozumné vysvetlenie a namiesto toho zistím, že mu vlastne vôbec nechýbam, že už sa vlastne nikdy nestretneme a že už ma vlastne ani nechce, len mi to nevie povedať. Ale to som si uvedomila až neskôr.

„To niekedy je kedy?“

„Ja neviem, však keď si napísala takú sms-ku.“

„Tak vieš, vôbec na mňa nemáš čas, ignoruješ ma a to tvoje niekedy, môže byť zajtra, o týždeň, o mesiac a nemusí byť nikdy.“

„Veď hej.“

„Ehm...“ Potom mi asi zložil. Neviem. A už sa to ani nedozviem. A je mi to vlastne jedno.

Naša láska – neláska sa skončila. Po týždni aj pár dňoch. Pretože nemala absolútne žiadny zmysel. Pretože to bola hlúposť. Moja hlúposť. A pretože ja som to tak chcela. A Dušan to tak zariadil. Nevedomky. Asi.

Chvíľu ma to mrzelo, to priznávam, ale nie dlho. Asi po dvoch týždňoch sa mi ozval, že ako sa mám, že ho mrzí, ako to dopadlo a že ak súhlasím, tak môžeme byť kamaráti. Tak som napočítala do päť a odpísala som mu, nech mi zavolá. Nezavolal. Až o dva dni. A bol skoro ticho, ako vždy.  Ale ten jeho veselý tón hlasu ma nahneval aj rozosmial zároveň.

„Tak čo, Jani, ako sa máš?“

„No počkaj, Dušan, podľa Teba si nezaslúžim nejaké vysvetlenie?“

„Veď hej.“

„A?“

„Veď mňa to mrzí, že to tak dopadlo.“

„To je všetko? Viac mi k tomu nepovieš?“

„Veď čo mám hovoriť, keď sa nepýtaš?“

„Radšej nič,“ povedala som potom, čo som prekonala šok z jeho odpovede.

Tak teda dobre. Nemá mi čo vysvetliť, keďže ja sa nepýtam. A ja som sa nepýtala, lebo ma to vlastne ani nezaujímalo, len som chcela poznať odpoveď na moju jednoduchú otázku: „PREČO?“

Posledné slová medzi nami boli opäť virtuálne. Aká irónia. Aký bol začiatok, taký prišiel aj koniec. Rýchly a virtuálny.

Nechápem, k čomu bolo dobré, že si ma klamal.

Ale ja som Ťa neklamal.

Nie? Takže si stojíš za tým, že ma ľúbiš?

„Ale ja som Ťa mal rád.“

„Mať rád a ľúbiť je rozdiel. Hovoril si slová, s ktorými si nebol úplne stotožnený.“

„Ehm. Ja neviem. Láska je nejaká divná.

 

 

Na toto som už fakt nemala energiu reagovať. A vlastne ani dôvod.  Hotovo. Koniec. Bodka. Toto „trápenie“ som ukončila viac menej ja. Ale vysvetlenie, že láska je nejaká divná, som naozaj nečakala. No vždy lepšie, ako žiadne. Pretože najviac bolí to zbohom, ktoré nie je ani vyslovené, ani vysvetlené. Ale to je už iný príbeh...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?